Jasne, ze ide o moj uhol a ten tvoj ti neberiem.
Ta scena sama o sebe nie je zle zahrana, vadi mi vsak v kontexte postavy. Tu expresivitu Sherlocka, ktora by kontrastovala s jeho chladnostou, by som si ovela viac vychutnal pri niecom inom (napriklad pri zapase s Moriartym alebo pri nejakom sentimente voci Watsonovi pred "pripravou na smrt"), ako pri tom, ze uveril v priseru. Mozno bezprostredne po tom, ako ju uvidel, ale nie o hodinu-dve pri rozjimani pri krbe. Proste ma sklamalo, ze si tento "pusny prach" vypraskali prave pri tomto. Najma ked si to dedukciou sam vyvrati o par hodin neskor.
Vezmi si napriklad jeho vztah k Irene. Ma svoju hlbku, ktora ho robi "obycajnym", ale navonok je skratka "sherlockovsky". To je pre mna to zaujimave a tu mi to chybalo. Nepovedal som si pri tom "jeeej on posobi zrazu tak ludsky" (ako mozno Macejko), ale "wtf???" :)
reagovat
|